Nuž a dostali sme sa na koniec. Posledné pokračovanie môjho nákupu prvej motolásky si prečítate v nasledujúcich riadkoch 🙂
 

V tretej časti svojho nákupného príbehu som písala ako som sa cestami necestami dopracovala až k talianskej kráske – Aprilia Pegaso 650 Strada. Keďže som nikdy predtým o tejto motorke nepočula, na prvý pohľad sa mi zdala ako ideálna motorka pre mňa. Kilometrov som mala najazdených minimum, no Strada nebola po Jahode v autoškole (Transalp 650) takmer žiadna zmena a tak som sa jej napriek obsahu nebála. S výškou sedla som bola tiež na maximum spokojná, keďže som dočiahla na zem oveľa jednoduchšie ako v autoškole. Čo sa týka dizajnu, v tom som mala jasno – vyzerá nádherne. A predsa len, priznávam, som žena a ženy vyberajú najmä podľa dizajnu (obal predáva 😉 ). A tak som sa nechala uniesť srdcom a túžbou po motorke a ani slová kamaráta a ani slová otca mi neboli dostatočnou lekciou, aby som sa predsa len o čosi viac zamyslela nad kúpou. Peniaze vám, motorka mne. Široký úsmev na tvári a vietor vo vlasoch.

Cestou domov som sa usmievala v prilbe ako malé dieťa, keď dostane za hrsť cukríkov. Jednoducho som myslela len na to, že som hrdou majiteľkou svojej prvej motorky a už som sa videla ako celé leto jazdím od rána do večera a naberám prvé skutočné moto skúsenosti. A ten pocit, ktorý som mala, keď šiel oproti motorkár a pozdravil sa mi.. ach 🙂

Všetky tieto pocity akosi zatienili ten zvláštny pocit kdesi vzadu v hlave. Prečo to takto cuká? Prečo to občas trasie? Hmmm asi preraďujem v zlých otáčkach. A prečo to robí aj keď nepreraďujem? Hmmm asi to tak má byť. Proste je to iný motor, to tak má byť, na to si musím len zvyknúť.. Prvý pocit bol, že niečo nie je v poriadku. No všetky tie ostatné pocity ho nechali kdesi v poslednom šuplíku mojich myšlienok a nedali tomuto neporiadku za pravdu. Pocit neistoty sa však dostavil neskôr..

Keďže som bola hrdou majiteľkou svojej prvej motolásky, nemohla som sa nepochváliť touto kúpou človeku, ktorý ma k tejto vášni doviedol, teda môj prvý frajer. No aká som bola nadšená, taká som ostala sklamaná. Je to totiž človek, ktorý sa do motoriek skutočne vyzná, je to jeho hobby a venuje sa im pekných pár rokov, preto sa občas smejem, že to je môj moto guru. Viete si teda predstaviť situáciu, kedy ja, mladá čajočka plná radosti s úsmevom naštartujem novú motorku a môj moto guru po pár sekundách zvuku motora na voľnobehu povie – „To čo za hlúposť si kúpila?“ (slovo hlúposť bolo drsnejšie, ale nechcem byť vulgárna 😀 ). To bola chvíľa, kedy môj pocit neistoty vystúpil z tieňa nadšenia a ja som sa jednoducho rozrevala. Stála som tam hľadiac na motorku, za ktorú som dala všetky svoje úspory a ktorá bola zhodnotená ako „hlúposť“. A vraj ju mám ísť hneď vrátiť. Ach.

S odstupom takmer dvoch rokov sa mi to píše celkom fajn, avšak v tej chvíli mi nebolo všetko jedno. Proste som mala motorku, na ktorej som sa bála jazdiť. Trvalo mesiac, kým mi vybavili papiere, pričom sa medzičasom na kontrole originality našiel štítok (v tom čase rok starý) o výmene oleja, kde bolo zapísaných 76 tisíc kilometrov. Nechcela som vedieť koľko má ten motor reálne najazdených, ale po pár stovkách kilometrov som si musela pripustiť – nechala som sa oklamať. A fakt veľmi.

Po mesiaci, kedy som konečne dostala značky (chvalabohu, že som si vybavila C-čka a jazdila aspoň na tých, lebo inak by som nejazdila vôbec), som po dlhých a náročných dohadovaniach s predávajúcimi (vraj moto je v poriadku, oni tam žiaden problém nevidia, to len ja zle jazdím, zle to cítim, nemám skúsenosti, bla bla bla) som nakoniec moto odniesla do servisu, kde bola 7 týždňov. Bol to mechanik, ktorého zadali predávajúci ako podmienku pre opravu, ktorú budú hradiť oni. Súhlasila som, veď čo iné mi ostávalo.

Medzičasom, v rámci depresie a stavu zúfalstva som usúdila, že moto chcem vrátiť. Samozrejme, predajcovia, milí páni zo Štiavnice, odmietli. Odmietli vrátiť peniaze, vraj moto sa opraví alebo nech si nájdem kupcu. Presne v ten deň, keď mi zavolal mechanik, že moto je opravená mi zavolal záujemca o kúpu. A tak konečne po siedmych týždňoch, kedy bola konečne moja Ejpril opravená, som si na nej dala poslednú rozlúčkovú jazdu a predala som ju.

A viete čo? Tých 50 kilometrov bolo nádherných. Konečne som cítila, že ide ako švajčiarske hodinky, a tak som ju predávala so slzami v očiach. No po týždňoch stresov, nervov a beznádeje som bola rada, že ide do rúk niekoho iného. S láskou som ju posledný krát pohladila a so slzami v očiach podpísala zmluvu. Nová Ejpril teraz robí radosť niekomu inému. Mne však, aj napriek všetkému, robila radosť aj tá stará. Veď predsa len, bola to moja prvá motoláska 🙂

Podobné články:

Kúpa prvej mačky (Časť 3.) Kúpa prvej mačky (Časť 1.) Kúpa prvej mačky (Časť 2.) A je to tu – nový člen motorodiny