Moja drahá motorodina



Ospravedlňujem sa za možno priveľmi familiárny názov tohto článku, ale v momentálnej chvíli mi to nejde inak. Ako často zvyknem hovoriť „Maličkosti robia deň krajším“, a ten môj dnes vylepšila úplne najdrobnejšia drobnosť, ktorú určite mnohí považujú za samozrejmosť, no nie je to tak.



Veľakrát sa mi v živote stalo, že som sa čudovala (a samozrejme som ostala sklamaná), keď som sa na motorke pozdravila oprotiidúcemu jazdcovi a ten to úplne odignoroval. Viem, zdraviť sa na motorke nie je povinnosť, ktorú keď nesplníte, dostanete pokutu. Ale ono to k tej moto akosi patrí. Chvalabohu, 98% motorkárov vie „čo sa patrí“ a ruku dvíhajú už zďaleka 🙂 (ja mám občas dokonca nutkanie pozdraviť sa motorkárovi aj spoza volantu auta 😀 )

Keďže som však momentálne iba polovičná motorkárka (moja ďalšia moto teraz ešte niekde brázdi cesty pod zadkom iného jazdca), musím sa z bodu A do bodu B premiestňovať (ako vravia motorkári) plechovkou 😀 Samozrejme, moje milované Pežotíča ľúbim „najvác“, ale poznáte to: „Auto vezie telo, motorka dušu.“ Desaťtisíc krát omieľané príslovie, ktoré poznať na vlastnej koži je asi jediným spôsobom ako ho pochopiť.

Dnes som sa teda opäť nachádzala v mojej plechovke. Vracala som sa domov už za tmy a práve na úseku novoopravenej cesty, ktorá má úžasný hladký asfalt a ktorú si motorkári s chuťou vychutnávajú, som zbadala v späťákoch dve svetielka. Jasne, srdce mi len tak poskočilo od radosti, že aj napriek dátumu v kalendári sa nájdu jazdci, ktorí neváhajú a využijú každú voľnú chvíľu na jazdenie. V kútiku duše som im trochu závidela, ale na druhej strane – teším sa spolu s nimi, lebo viem aký skvelý pocit je sedieť na moto (a užívať si aspoň tie 2km slušných ciest na Slovensku). Akonáhle sa teda priblížili ku mne, stiahla som sa na krajnicu, aby ma mohli v pohode a bezpečne obehnúť. Na kufri predsa nosím nálepku „Pozri 2x, zachrániš život“, takže nie je o čom. Aká ale bola moja radosť, keď obe moto okolo mňa prefrčali a druhý jazdec kopol nohou do vzduchu. Možno banalita, ktorú nepochopia nezainteresovaní, no pre mňa čosi úžasné. Povedala som nahlas „Nie je zač bratm.“ Na spolujazdcovom mieste však sedela moja milovaná mamča a tak trochu nechápavo sa na mňa pozrela. Keď som jej vysvetlila, že ten kopanec do vzduchu bolo poďakovanie, obe sme sa usmiali.

A ja som sa usmievala ešte o to viac, lebo aj napriek tomu, že momentálne nevlastním motorku, opäť som zacítila aký skvelý je to pocit byť súčasťou jednej veľkej motorodiny. Ďakujem 🙂

PS: Dovolím si citovať jeden komentár z internetu, ktorý si často opakujem a ktorý ma neskutočne oslovil: „Nie každý, kto má motorku je motorkár a nie každý motorkár má motorku.“ Amen.

Môžete nechať správu, alebo odkaz zo svojej stránky.

Máte iný názor, chcete komentovať?