Keď som nedávno vravel kamarátovi, že Lenka jazdí na motorke, veľmi ho to prekvapilo. A ešte viac, že už niekoľko rokov. Kamarát Miro je, či vlastne bol veľký motorkár za „oných“ čias. Ešte stále je v našich končinách nezvyklé, že na motorke jazdí sama baba. A pritom ja som poznal motorkárku už v osemdesiatych rokoch minulého storočia. Aj vtedy to bol veľký rozruch.
 

Ja som v tom čase jazdil len na malom Jawa 23 Mustangu, päťdesiatkovom dvojtakte. Roky som už mal, len papiere nie na veľkú mašinu. Dokonca aj tú tristopäťdesiatku som mal k dispozícii. Otcova staršia motorka, na ktorej už sám nejazdil, sa o rok stala mojím tátošom, s ktorým som brázdil cesty a cestičky okresu. Tiež bola čierna. Ale na tú nablýskanú Janinu mašinu nemala.

Jana nebola typ, čo by na svoju motorku balila chalanov. Bola to slobodná a nezávislá dievčina a motorka jej dávala voľnosť. Ako to už býva, po maturite sme sa všetci rozbehli do sveta. Niekto na vysokú školu, niekto do zamestnania a niekoho čakala svadba a rodina. Kde je koniec Jane aj jej motorke netuším, nič o nej neviem.

Ale stále je mi sympatické, keď vidím kočku, ako sama riadi motorku a nie je len ľadvinkou, príveskom na niekoho stroji. Aj keď na druhej strane chápem drobné obavy o Lenku u jej mamy. Sú pochopiteľné. Verím ale, že Lenka jazdí s rozvahou, verím, že vie, že plyn sa pridáva hlavou a že na každom výlete je najdôležitejšie vrátiť sa domov zdravý.

Jediné, čo ma mrzí je skutočnosť, že v prilbe s tmavým štítom a koženej kombinéze často nespoznáte, že proti vám ide na motorke dievča, ktoré vyznáva rovnaké hodnoty, ako mnohí iní nielen motorkári. Slobodu a nezávislosť.