Aj pád na ústa je krok vpred – nevzdávam sa bez boja!

V mojom prípade to nebol tak celkom pád na ústa, bol to totiž pád na tvrdý betón pravou stranou tela, pričom noha ostala zakliesnená pod motorkou. Nuž, ako som už písala, som správna žena a slzy neostali len na krajíčku.
 

 



Slané kvapky z mojich očí síce netiekli na cvičisku (musela som si predsa zachovať skalnú tvár), no Niagarské vodopády začali tiecť hneď po tom, čo som zavrela doma dvere na byte. Bola to zmes šoku, strachu, stresu a hlavne nekonečného sebaobviňovania a riešenia, kde nastala chyba. Celú situáciu som si v hlave prehrala desaťtisíc krát a vždy som to videla inak. Jedno však bolo vždy rovnaké – spadla som. Môj strach z jazdy na motorke, ktorý som doposiaľ nikdy v živote nepociťovala, sa zrazu objavil na scéne a ja som začala uvažovať, či som vôbec vhodná na nejaké jazdenie na dvoch kolesách. Prišli vety typu „Som hlúpa, že som sa do toho vôbec púšťala“, „Som obyčajná mladá žaba so silou vínnej mušky, ako chcem zvládať silný stroj“ alebo „Mala som sa radšej zapísať na kurz varenia“.

Sranda je, že predtým ako som sa zapísala na vodičák na motorku, takmer všetci ma od toho odhovárali. Nielen z hľadiska toho, že som baba, no najmä také to celkové všeobecné povedomie (motorkári sú „darcovia orgánov“ a pod.) bolo základom nepriazne mojich motorkárskych plánov. Nečakaná zmena však nastala, keď som o sebe po prvom páde začala pochybovať ja sama. A viete, čo urobilo moje okolie? Začalo ma opäť prehovárať, tento raz však nie smerom od vodičáku, no smerom k nemu. A verte mi, že keď vášmu srdcu blízki ľudia hovoria, že ste silná baba a len tak ľahko sa nedáte, začnete im veriť. Lebo aj veta „Máš, čo si chcela“ dokáže byť občas motivačná 🙂

honda

Ilustračné foto

A tak som sa nevzdala a dohodla som si ďalšiu jazdu v autoškole. Dohodla som sa však s inštruktorom, že chcem aspoň jednu jazdu odjazdiť na menšej motorke. Síce som ho musela prosíkať na kolenách, lebo jeho názor bol „Veď si robíš vodičák na veľkú motorku, si nerob srandu, že mi tu chceš jazdiť na 50ke!“ Ehm, srandu som si veru nerobila a nakoniec som si vydobila pol hodinku na 50-tich centimetroch kubických. Po pol hodinke prišiel na 250tke a ja som si síce s rešpektom, ale odhodlane sadla aj na ňu a spokojne si jazdila. Problém však nastal, keď inštruktor odišiel do garáže a po pár minútach sa spoza horizontu objavil on a.. ONA. Jahôdka.

Bála som sa ako malé dieťa, ktorému na príučku vyparatia rodičia nejakú „pakárnu“, aby si zapamätalo do budúcnosti, čo robiť a čo nie. A tak predo mnou stála červená Honda so sedlom, z ktorého som ledva špičkami dočiahla na zem. Hľadela som na ňu z prilby zo strachom v očiach, no nepekný pohľad inštruktora ma rýchlo prinútil si na ňu sadnúť. A tak som sedela, ošahávala si všetky páčky a gombík štartovania. Bála som sa ho stisnúť, no musela som. Naštartovala som a ten zvuk znel pekelnejšie ako hudba od Rammsteinu. Vytlačiť spojku, zaradiť jednotku. A tu som sa zasekla.

Áno viem, spojka sa nemá držať príliš dlho vytlačená, lebo jej to nerobí dobre. A ja som veru vonkoncom Jahôdke ublížiť nechcela, no môj pud sebazáchovy bol tak neskutočne silný, že som asi 30 sekúnd čakala, kým som to predýchala a mohla som sa pohnúť. A viete čo? Ja som sa pohla. Bez problémov, bez zacukania motorom, bez zhasenia. Jednoducho som skutočne jazdila 🙂

motorkarka

Prekonať samého seba je občas ťažšie ako si myslíme. A prekonať strach z jazdy na motorke sa dá len jazdou na motorke. V tej chvíli som sa cítila ako majsterka sveta a to som ani nevedela, čo všetko ma ešte v motosvete čaká..

Môžete nechať správu, alebo odkaz zo svojej stránky.

Máte iný názor, chcete komentovať?