Musím sa priznať, že odmalička som mala blízko k motorizmu. Dôvodom bol asi fakt, že otec bol automechanik a príležitostný pretekár, takže o vôňu benzínu v pravidelných intervaloch som mala postarané. Na rozdiel od ostatných detí, ktoré v aute mrnčia „Kedy tam už budeme?“ som si cestovanie v aute skutočne užívala. Výnimkou neboli ani dlhé cesty na dovolenku, či rôzne výlety. Už v šiestich rokoch som absolvovala svoj prvý autosalón a mladé hostesky som otravovala vetou „Bitte, eine Tasche“, keďže sme s bráchom súťažili kto pozbiera viac reklamných tašiek a predmetov od rôznych značiek. Niekto môže tvrdiť, že v šiestich rokoch som o autách vedela prd makový (a bude mať pravdu), no vôňa pneumatík ma vždy lákala.

Rovnako tomu tak bolo i neskôr, keď som konečne oficiálne dostala vodičák. Jasne, jazdiť sa dá aj bez neho, ale myslím, že to bolo práve poučenie z chýb iných (všakže bratmm), ktoré zabezpečilo, že za volant som sadla len v osemnástke. Prvá jazda (deň po prevzatí vodičáku) – smer hlavné mesto, teda cca 200km. Nuž, výzvy sú moje. Výzvou sa pre mňa neskôr stali i automobilové preteky, samozrejme na amatérskej úrovni. No keď ste baba a máte 18 rokov, aj Hobby Rally Cup môže byť pekným adrenalínovým zážitkom. Čo-to som si odjazdila, no ako to už so mnou býva – nestačilo mi.

Stará dobrá Jawka 350

Vraví sa „Za všetkým hľadaj ženu“, no v mojom prípade to bol chlap. Otec ma viedol k autám, no práve môj prvý frajer bol ten, ktorý mi ukázal, že na pôžitok z jazdy mi stačí polovičný počet kolies. Mala som 14, keď som prvý raz vyliezla na motorku, na hlavu dala prilbu a modlila sa, aby sa mama práve nepozerala z okna. Stará dobrá nakopávačka Jawka, ktorú pri štartovaní bolo počuť o dve sídliská ďalej. Nevadí, hlavné bolo, že jazdila. Síce som sprvoti mala „v gatiach“, no potom som si zvykla (a prestala v zákrutách vyrovnávať, haha).

Relax

V mysli sa mi vynára obraz jedného pekného letného dňa, kedy som počas cikpauzy na motovýjazde obdivovala podomácky vytunené Mitsubishi a frajerovi som povedala, že som „predsa len viac na tie autá“. Mať vtedy dnešný rozum, tú vetu si odpustím a motorku zaparkovanú vedľa seba pohladím po nádrži. Jasne, štyri kolesá sú stále moje (svoje milované Pežotíča nedám za nič) a šoférovanie v aute s vypeckovanou hudbou milujem, no motorka.. To je čosi úplne iné.

Motorku a svet dvoch kolies pochopí skutočne len ten, kto motorkou žije. Aj rôzni caffee raceri, ktorí majú silné stroje na ohúrenie čajočiek pri letných teraskách síce svoje stroje milujú, no skutočnú radosť zo života pochopíte až vtedy, keď sa pri jazde na dvoch kolesách usmievate v prilbe na celý svet a viete, že toto je pocit, ktorý nenahradí (takmer) nič.

Táto stránka sa teda bude venovať práve môjmu milovanému a nenahraditeľnému moto svetu, do ktorého síce nepatrím príliš dlho a mnoho jeho kútov ešte musím spoznať, no ktorý chcem spoznávať do konca života. A možno aj práve vďaka vám vytvoriť silnú moto rodinu.

Podobné články:

Skúška ohňom (alebo len testami?) Kúpa prvej mačky (Časť 1.) Kúpa prvej mačky (Časť 2.) Najzákladnejší základ všetkých základov – prilba