Skúška ohňom (alebo len testami?)

A taká bola moja moto-autoškola 🙂 Odjazdila som si poctivých pár kilometrov v oranžovej reflexnej veste, neprešla som žiadneho chodca, neoškrela moto a dokonca ani znova nespadla. Čo dodať, proste výhra 😀 A tak neostávalo nič iné ako zapísať sa na skúšky.
 

 



Hneď ráno v deň skúšok mi bolo „nádherne“ (rozumej triaška, nevoľnosť, nervozita). Ale predsa len som sa obliekla, vzala prilbu a bundu na moto do ruky a vybrala sa smerom do skúšobnej miestnosti. Ako to už na Slovensku býva, či chceme alebo nie, prítomnosť príslušníka policajného zboru v miestnosti, v ktorej sa nachádzame, dokáže poriadne znervózniť. Lebo niekedy (a to nech sa na mňa žiaden pán policajt nehnevá) vedia narobiť problémy aj vtedy, keď si človek myslí, že sa ničím neprevinil. A neviem teda, čím by som sa bola previnila pri vstupe do miestnosti ja, no pocit neistoty tam bol. Alebo to bolo z čakajúcich testov? Nuž, to už teraz ťažko povedať.

Jednoznačne mi však nebolo všetko jedno, keď som pred seba dostala test a mala som vypĺňať správne odpovede. Aj napriek tomu, že som pár dní pred skúškami vypĺňala testy o 106, ja som proste „nerváčik“ a v tom momente som si nebola istá ani tým, či som vôbec napísala správne vlastné meno 😀 Nakoniec som to predsa len vyplnila, ale z taktických dôvodov (som šibnutá viem) som test neodovzdala ako prvá. Ale raz som ho odovzdať proste musela.

Najhoršie je myslím to čakanie na výsledky. Keď vyliezol inštruktor a povedal „Ty, ty, ty a ty – môžete ísť domov“ , takmer som odpadla. Nebola som medzi nimi, tak som sa dovliekla späť do miestnosti. Neviem, či bola v ten deň dobrá „karma“ alebo len moji „kolegovia“ mali tie skúšky na háčikoch, ale z 20 ľudí, čo sme testy písali, cez ne prešlo len 8, pričom na auto šli traja a na moto nás bolo 5.

Testy_autoskola

Na cvičisku to bola celkom sranda, keďže som sa cítila ako púštny kvet – ja ako jediná zástankyňa jemnejšieho pohlavia, a potom 4 ďalší budúci motovodiči, dvaja inštruktori a dvaja policajti. No hovorím, kopec srandy. Nejak sme sa dali do reči a chalanom došlo, že keďže som tam bola jediná baba, tak som zjavne „tá“, o ktorej počuli, že urvala páčku brzdy. Ehm, čaute chlapci, áno to som ja (červenám sa).

Nevadí, v ten deň sme boli všetci na jednej lodi a dúfali sme, že nás brzdy, spojka, plyn a ani policajti nepotopia. Pre mňa osobne boli najhoršie tie dva metre, ktoré som mala na posunutie motorky z bodu A do bodu B, v ktorom som ju mala naštartovať. Lebo pretlačiť motorku 3x ťažšiu ako ja veru nebolo med lízať. Ale keď som chcela byť za drsniačku, nemohla som sa predsa vzdať. A tak aj bolo. Potlačila som ju dva metre, naštartovala, stlačila spojku, zaradila jednotku, hodila letmý pohľad na inštruktora (či je všetko v poriadku) a potom som sa už len premávala po cvičisku akoby som sa s motorkou pod zadkom narodila 🙂 Neskôr jazda v meste (wueeeej, aj na stopke som zastavila a udržala seba, inštruktora a motorku v stojacej polohe), a potom už len späť na cvičisko.

Páni policajti ma pochválili a ja som neverila, že ten papier fakt podpísali a poslali ma na stanicu a že o dva týždne budem mať vodičááááááák na motorku! A ono to bola fakt pravda 🙂

Môžete nechať správu, alebo odkaz zo svojej stránky.

Máte iný názor, chcete komentovať?