Začiatky sú ťažké… A sem tam aj bolestivé

Vodičák na auto som už mala pár rokov, čo znamenalo odjazdených pár tisíc kilometrov. Vedela som, čo a ako a keby ste ma posadili do hocijakého auta, nezľakla by som sa a šla by som si svoje. Ako ale motovodiči vedia, riadenie motorky a auta sú diametrálne odlišné záležitosti. Či už základné odlišnosti ako spojka namiesto dole hore, riadiačka namiesto rukou nohou a samozrejme absolútne iné narábanie s plynom a brzdami. Nuž, všetci sa učíme a ak sa neučíme na chybách cudzích, čo iné nám ostáva ako sa učiť na chybách vlastných.



Papiere na vodičák som si začala vybavovať už približne v máji, ale keďže som bola práve v strede nielen skúškového, no i príprav na štátnice (jasne, keď je toho po milú Jarmilu, prečo by som si ešte na zoznam nenapísala ďalšiu vec, že?), tak som na prvú jazdu musela počkať až do vyriešenia všetkých školských záležitostí. Potom bolo samozrejme blbé počasie (keď sa darí, tak sa darí) a neskôr som zistila, že najbližší kurz aj tak nestíham odjazdiť, lebo by som nestihla mať odjazdené všetko do skúšok. Možno sa mnohí zasmejú, že „mať všetko odjazdené“. Áno, počula som o ľuďoch (a poznám pár aj osobne), ktorí prvý raz v živote sedeli na motorke v deň konania sa skúšok. Veď čože je to čože, sadnúť na moto, urobiť pár kolečiek na cvičisku, pousmievať sa na pánov policajtov a prejsť sa dvoma ulicami a mať papiere hotové. Čistá frajerina, čo si budeme navrávať. Ale keby sa tak títo „baro frajeris“ trošku zamysleli, že idú do cestnej premávky bez akýchkoľvek skúseností a ohrozujú nielen seba, ale aj iných.. Pardón, asi chcem veľa.

Sorry, trochu som sa nechala uniesť. O skúškach budem písať neskôr. Späť k pointe. Moja prvá jazda teda bola naplánovaná na 8:00 a ja som samozrejme celú noc od šťastia a nadšenia ani poriadne nespala. Keď vám ale poviem, že 8:30 som už bola naspäť doma, tak sa asi usmejete od smiechu. Ale nepredbiehajme.

Obliekla som si teda svoju motovýstroj (neskôr som samu seba pochválila, že som nešla v rifliach), vzala prilbu a šla. Síce bolo vonku cca 28°C a ja som sa na tom slnku piekla ako kurča na grile, brala som to s plnou vážnosťou a moto oblečenie som vnímala ako ochranu (aj napriek tomu, že inštruktor bol v krátkom tričku, krátkych nohaviciach a keď ma uvidel, začal sa smiať). Šli sme teda do garáže, úspešne sa mi podarilo vytiahnuť z nej moto tri krát ťažšiu ako som ja, z ktorej som dočiahla na zem iba na špičkách a pomaly som sa s ňou začala zoznamovať. Bola to Honda TransAlp v nádhernej (a mojej obľúbenej) červenej farbe, takže som si ju hneď pomenovala – Jahôdka. Tak som teda sedela na Jahôdke, jedna ruka na spojke, druhá na plyne, dva prsty na brzde – proste vo svojej koži. Usmievala som sa v prilbe ako mesiačik na hnoji a inštruktor sa len smial, že aká som (po našom) „vyhappená“. No veď bodaj by nie, konečne si plním svoj sen o ďalšej kolonke na vodičáku.

Tak som teda čakala, kým si inštruktor sadne za mňa a pomaly budem môcť ísť len pár desiatok metrov na cvičisko. Čuduj sa svete, pohla som sa bez akýchkoľvek problémov, či pridusenia motora. Jahôdka poslúchala a ja som si v pohode šla na jednotke a neskôr dokonca preradila do dvojky (som ja ale macherka, čo? haha). Radosť mi však dlho netrvala. V dobrej vôli som chcela ísť rovno, keďže som si pamätala cvičisko z autoškoly. No ako mi neskôr inštruktor „šepol do ucha“ (rozumej zakričal na plné gule) mala som ísť doprava, na druhé cvičisko, ktoré je pre motorky. Neskoro. On stočil riadítka, ja náhle tiež. Chcela som si pribrzdiť, no ako to už s motobrzdami býva, jemnosť je základ. A mne ten základ chýbal. Vytočené koleso, prudké stlačenie brzdy mnou i inštruktorom a výsledok je jasný. Skončili sme na zemi.

Inštruktor si narazil prdel (podľa jeho slov ešte týždeň nemohol poriadne sedieť – prepáč Maroško) a ja som skončila zakliesnená pod motorkou, keďže mi padla na nohu a nevedela som ju odtiaľ vytiahnuť. Inštruktor mi pomohol a ja som len nechápavo čumela na cestu, na motorku, naňho a na tú hlúpu odbočku, ktorú som minula. Problém by to nebol, keby som nebola urvala páčku brzdy, a teda sme v jazdení nemohli pokračovať. Juchú dievča, si šikovná!

No nevyzerá ako Batman?

No nevyzerá ako Batman?

A taká bola moja prvá jazda. Skončila skôr ako začala. V jazdení som nemohla pokračovať ďalšie dva týždne, keďže sa čakalo na opravu páčky (človek by si nemyslel, že je to taká závažná záležitosť), no keďže dva týždne nevedeli zohnať pasujúci náhradný diel, jazdili sme ďalej i bez nej. Nuž a tak som sa naučila jazdiť bez prednej brzdy, čo som sa neskôr doučila až pri kúpe vlastnej motorky. A ďalší bočný efekt? Prekrásna modrina cez polku stehna, z ktorej mi až do súčasnosti ostala „preliačina“. Asi by som potrebovala zagitovať. Ale ako sa hovorí „Správny motorkár musí aspoň raz spadnúť“. Takže dúfam, že jedna čiaročka v kolonke „pád“ mi bude stačiť.

Môžete nechať správu, alebo odkaz zo svojej stránky.

Máte iný názor, chcete komentovať?