Len tankuješ a jazdíš. Ibažebyne :)

Jupí já jé! Konečne! Moje abstinenčné príznaky boli na nevydržanie a môj krk už bolel od toľkého otáčania sa za každou motorkou v premávke. ALE! Som doma. Konečne 🙂 Diplomovka odovzdaná, termín štátnic dostatočne ďaleko, a tak neostáva nič iné ako sadnúť a jazdiť! Ehm ehm, ale veď ma poznáte. Keby to šlo takto jednoducho, to by proste nebola sranda.
 



Veľa žien neznáša, keď chlapi poznamenajú „Och, žena za volantom!“ Ale viete čo? Ja im úplne rozumiem. Ba čo viac, ja im dávam za pravdu! Sme ženy. Raz darmo, technické zmýšľanie a podobné veci nie sú našou silnou stránkou (baby, teraz to neberte útočne 😉 ), jednoducho sme nežnejšie stránky ľudského pokolenia. A tak aj ja potvrdzujem, že žena za volantom (resp. žena za rajdami) jednoducho vždy bude žena.

Hneď ako som prišla domov a vybalila caky-paky nemohla som odolať. Obliecť sa, utekať do garáže, pohladkať po takmer mesiaci Emila a šup ho tam (aj vy poznáte ten pocit, keď po dlhej dobe zasuniete?.. Kľúč do zapaľovania 😉 ). A už som brázdila cestami necestami. Emil ale odmieta jazdiť na dobré slovo či vzduch, a tak som navštívila benzínku.

Natankovala som plnú. No dobre, tak som si to teda iba myslela 😀 Veď keď vám ťukne pištoľ, to predsa znamená, že je full, nie? No dobre, tak nie 😀 Ono mi chvíľu aj prišlo divné, že nejaká je tá nádrž malá, resp. že Emil predsa len prehodnotil ponuku jazdiť na dobré slovo a pár kvapiek benzínu, ale neprikladala som tomu až takú dôležitosť. Áno, už asi viete čo nasledovalo 🙂

A tak som urobila ďalších 200km a veselo si jazdila ďalej. Keď tu zrazu.. cuk-cuk-cuk a Emil pri veselom obiehaní kamióna zrušil spojenie so svetom. Strach. Panika. Nervy. Plač. Beznádej. Také tie bežné ženské stavy, keď absolútne netušíte, čo sa deje, prečo sa to deje a hlavne – ČO prepánajána mám teraz robiť? Chvalabohu, bola to prvá jazda, kedy som nebola sama, ale bol so mnou kamoš. Keby sa mi to stalo samej, tak asi len odtlačím Emila na najbližší mostík, posledný raz ho pohladkám a skočím.

Tak či onak, tlačeniu som sa nevyhla. Ou jé, konečne som si vyskúšala v praxi, že potlačiť 200kg je celkom fuška. No čo, aspoň mi teraz tlačenie pár metrov do garáže príde ako malina 🙂 Odtlačila som Emila na parkovisko vzdialené asi 500 metrov. Chvalabohu, zistili sme, že nejde o nič vážne a je to iba nedostatok paliva. Reku prepnem rezervu a ideme ďalej. Ehm, nie. Emilovi rezerva vystačila na ďalších 200 m kedy opäť povedal rázne NIE. A tak som zastavila na autobusovej zastávke a nechala veci napospas osudu. Teda kamošovi. Neostávalo nič iné iba čakať.

Čakáme

Keby ste videli tú radosť v mojich očiach, keď sa po cca 15 minútach kamoš vrátil s bandaskou plnou tej úžasnej životadarnej tekutiny. A verím, že aj Emilovi šerdco poskočilo 🙂 Chudátenko, veď som ho nechala s úplne prázdnou nádržou.

A tak som zistila, že natankovať „plnú“ a natankovať PLNÚ je rozdiel. Nevadí, každý sa predsa musí nejako poučiť. Aj keď hlúposťami, ale aj tými sa človek učí. Ešte raz teda ďakujem záchrane na červenej Zuzane (díky Krpec, máš to u mňa) a vám ostatným prajem, nech máte vždy plnú nádrž. A keby aj nie, tak nech sa vždy nájde niekto, kto vám pomôže 🙂

Môžete nechať správu, alebo odkaz zo svojej stránky.

Máte iný názor, chcete komentovať?