No dobre, pre veľa ľudí zjavne nikdy neskončila 😀 Na nete som čítala kopec ľudí, ktorí sa predbiehajú v hádkach o tom, že neexistuje zlé počasie, ale len zlé oblečenie a že správny motorkár jazdí po celý rok. Nuž, myslím, že rozhodnutie je na každom z nás, či už jazdíme iba za výhodných podmienok alebo naša túžba po vrčaní motora pod zadkom je tak neutíchajúca, že mašinky vyvetráme aj počas zimy. Tak či onak, teploty sa nám každým dňom zvyšujú a rady motorkárov sa rozširujú enormným tempom. Hurá hej, ide jar! 🙂

Musím sa priznať, že moja prvá tohtoročná jazda bola (symbolicky) 14. februára. Ó áno, ten sladký deň valentínsky, všetkým zaľúbeným dušiam venovaný. Ble 😀 Ale keď ide o lásku, medze sa nekladú a pokiaľ aj vy považujete svoju dvojkolesovú radosť nielen za dopravný prostriedok, ale i za lásku svojho života (prípadne lásku č.2, č. 3, č. 428, …), tak jednoznačne chápete, prečo som to proste nemohla vydržať a musela som Emila vziať von.
Teplo nebolo, to určite nie, ale nejakých pohodových 11°C sa vtedy určite na teplomere nachádzalo. Takže 13 vrstiev oblečenia na sebe, prilba na hlave a hurá štartovať! Musím môjho fešáka pochváliť, chytil na prvý šup a bez akýchkoľvek problémov. Chvíľka na sytiči, chvíľku len tak na voľnobeh zahriať a už aj som mohla ísť. No alebo aj nie.

Jasne, žena za volantom 😀 V tomto prípade za riadítkami. Nuž, prvá jazda je raz len prvá jazda. Kým som spočítala všetkých svojich strážnych anjelov, či sú určite všetci so mnou, lebo bez nich nikam nejdem, kým som si pokecala so samotným Emilom, že nech je ku mne milosrdný, lebo sedím po roku a pol prvý raz v sedle, ale že ak bude ku mne dobrý, ja mu to oplatím kvalitným olejom, filtrami a pravidelnými wapkami, a samozrejme nezabúdajúc na moju strachopudnusť – nuž, nešlo to len tak. Pohla som sa asi na 8. krát, kedy som už dostala nervy sama na seba a svoj strach a povedala si, že už fakt z toho parkoviska musím odísť, lebo ak sa na mňa niekto pozerá z okna, tak mu robím komédiu zadarmo.

Pohla som sa! Ou jééé. Síce som vyšla na hlavnú bez smerovky. Síce som na stopke znovu „vykapala“ motor. Síce som pri ďalšom prejazde na hlavnú zabudla pre zmenu vypnúť smerovku. Síce som namiesto odbočenia do ľava šla radšej rovno, len aby som sa vyhla manévrovaniu. No proste – celé zle.
Ale aj tak. Ten neopísateľne úžasný pocit, ktorý som mala, keď som konečne mohla jazdiť, preraďovať, podraďovať, pridávať plyn.. Ako by povedali v reklame – na nezaplatenie. Presne toto je to, čo mi chýbalo. Presne toto je to, čo ma robí šťastnou. Aj vás? 🙂

Momentálne sedím na intráku a Emila mesiac nevytiahnem z garáže. Verím, že „absťáky“ nemám jediná a je vás kopec, ktorí z rôznych dôvodov jazdiť nemôžete. Verte, aj to raz príde 🙂 A pre tých, ktorí jazdia – užívajte si každý jeden prejazdený kilometer, usmievajte sa v prilbe na svet, ale jazdite opatrne, veď aj vás doma určite niekto čaká 🙂 Novej sezóne zdar!

Podobné články:

Len tankuješ a jazdíš. Ibažebyne :) Bu! Zľakli ste sa? Motorkárka motorkárkuje! A je to tu – nový člen motorodiny Malý veľký turista Emil